Ženy myronosičky

Duchovné slovo

Ženy myronosičky – dôvera v Božiu moc

Christos voskrese!

Prežívame Svetlý týždeň, dni po Pasche, kedy sa každý jeden deň slávi ako nedeľa Paschy.
Po modlitbe Regina Caeli a udelení apoštolského požehnania Svätý Otec na Svetlý pondelok pripojil tieto slová: „Drahí bratia a sestry, počuli sme, že ženy učeníkom odovzdali zvesť o Ježišovom zmŕtvychvstaní. Dnes by som s vami chcel pamätať na to, koľko toho robia ženy, aj v tomto čase zdravotnej pohotovosti, aby sa postarali o ostatných: ženy lekárky, zdravotné sestry, príslušníčky poriadkových a väzenských zložiek, pracovníčky v obchodoch s nevyhnutným tovarom… a mnoho mám, sestier a starých mám, ktoré sa nachádzajú uzavreté v dome s celou rodinou, s deťmi, starými ľuďmi či osobami s postihnutím. Niekedy im hrozí násilie, kvôli príliš zaťažujúcemu spolužitiu, ktoré znášajú. Modlime sa za ne, aby im Pán daroval silu a aby im naše komunity mohli byť oporou, ako aj ich rodinám. Nech nám Pán dá odvahu žien, ísť vždy napred.”

Veľmi ma tieto slová Svätého Otca oslovili. Pápež upriamil pozornosť na konanie žien okolo Ježišovho ukrižovania a rýchleho pochovania a zároveň to spojil aj s konaním žien v týchto neľahkých časoch pandémie.

Sobota sa začínala západom slnka v piatok večer a končila sa západom slnka v sobotu večer. Ježiš zomrel niekoľko hodín pred západom slnka v piatok večer. Jozef ešte stihol sňať telo z kríža dať ho do hrobu, ale ženy už nestihli pomazať mŕtve telo Pána a tak ho nechať pomazané v hrobe. V sobotu sa nesmela robiť nijaká práca lebo bola sobota a bola navyše Pascha. Jozef veľmi riskoval svoju povesť tým, že pochoval toho, ktorého nasledoval. Ľudia sa dnes boja riskovať svoju povesť, aj keď sa jedná o niečo správne a dobré. Ak tvoja viera ohrozuje tvoju povesť, spomeň si stále na Jozefa z Arimatey. Spomeň si na jeho odvahu vo vernosti Kristovi, aj keď v tej chvíli už mŕtvemu…

Ženy idú teda v nedeľu, skoro ráno ku hrobu, aby si splnili to, čo si vyžadujú židovské pohrebné obrady. Chcú umyť Ježišovo telo, očistiť ho od krvi a pomazať voňavými masťami. V tej dobe pomazanie tela bolo asi takým znakom úcty a sústrasti ako v dnešných časoch kvety či vence na pohrebe. Všimnime si, čo prežívajú ženy, ktoré idú ku hrobu pomazať Ježišovo mŕtve telo. O čom sa cestou rozprávajú? “Kto nám odvalí kameň od vchodu do hrobu?” (Mk 16, 3) Majú túto starosť. Je to úplne normálne, lebo išli tam len ženy a báli sa, či zvládnu odvaliť kameň. Podobne ako človek, ktorý sa stará, aby dobre dopadla skúška, aby dobre dopadla operácia, alebo aby výsledky lekárskych vyšetrení boli uspokojivé, alebo ako aj teraz sa staráme a donekonečna sa pýtame, ako toto všetko dopadne? Ako to zvládne ekonomika, školstvo, rodiny, ako sa to skončí a kedy vôbec? Máme starosti aj o to, aby sa naše vzťahy trocha zlepšili, aby to neskrachovalo…

A ženy, čo prídu ku hrobu s touto jedinou a v tej chvíli pre nich najväčšou starosťou zrazu vidia, že kameň je od hrobu odvalený, že to, nad čím si už možno od včera večera lámali hlavu, že tento problém už jednoducho neexistuje… Hovorí sa tak, že keď sa človek ide kúpať na kúpalisko alebo niekde na jazero, tak nejde už z domu oblečený len v plavkách, ale až keď je pri vode, až tam sa prezlečie do plaviek… až keď si naozaj pred problémom až vtedy ho treba riešiť… nerieš teraz, či sa dobre oženíš alebo vydáš, ako zvládneš svoj život, keď je na celom svete kríza a všetko je akosi zastavené a ohrozené a všetko také drahé a ty nebudeš mať na bývanie, na školy, na auto, na deti… a ktovie, ako nám možno ešte bude horšie bez rodičov.

Netráp sa tým odteraz. Až keď tu bude ten čas, až vtedy je ten správny moment vstúpiť s Bohom do tohto problému a snažiť sa riešiť ho. Ženy robia presne túto hlúposť – riešia čosi, čo je už dávno vyriešené – už to nie je problémom. Kameň je odvalený a môžu nahliadnuť do hrobu a vidieť, že telo Pána tam nie je, že sú tam len plachty. S akou starosťou dnes bojuješ? Nad čím rozmýšľaš, alebo čo ti nedá v týchto dňoch kľudne žiť? Lebo veľakrát je to čosi, čo je už dávno vyriešené a zbytočne sa trápiš. Boh má túto moc, ak mu odovzdáš svoj problém, aby odvalil kameň od hrobu, aby si mohol nakuknúť a byť prvým, kto roznesie túto ohromnú zvesť: Už to nie je problém, lebo kameň je odvalený, hrob je prázdny.

Tieto ženy mohli urobiť veľmi málo. Nemohli Ježiša obhajovať pred veľradou, nemohli sa odvolať k Pilátovi, nemohli sa postaviť proti davu a nemohli ani premôcť rímske stráže. Urobili však všetko, čo bolo v ich silách. Stáli pod krížom, keď už ostatní učeníci odišli preč. Boli tam prítomné vtedy, keď Ježišovo telo snímali z kríža, pomohli odniesť mŕtve telo do hrobu a chystali si voňavé masti na pomazanie. Pretože chceli urobiť všetko, čo mohli, boli prvými svedkami prázdneho hrobu a vzkriesenia. Boh požehnal ich oddanosť a starostlivosť. Ako veriaci by sme mali využívať všetky možnosti, ktoré máme a robiť všetko, čo pre Krista robiť môžeme, namiesto toho aby sme sa trápili a zbytočne starali o to, čo urobiť aj tak nikdy nemôžeme. Christos voskrese!

(o. Marcel Pisio)

Vytvorené: 15.04.2020.