Dôležitá úloha duchovenstva na ceste do budúcnosti I.

Povolanie, to nie je len pozvanie vstúpiť do seminára, ale aj Bohom zverená úloha, ktorá dáva zvláštny charakter životu človeka, ktorý počul Pánovo pozvanie a chce sa čo najlepšie pripraviť na jej dobré plnenie.

Dôstojnosť a misia kňaza

V Starom zákone je opísaná história izraelského národa, ako ho Boh vybral za nositeľa prisľúbenia pre budúceho Mesiáša – Vykupiteľa. Príchodom Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý prijal podobu človeka, sa pozvanie k svätosti rozširuje na celé ľudstvo, na všetkých tých, ktorí prijímajú Božie pozvanie, nezávisle od národnosti, kultúry, zjednotení v Kristom založenej cirkvi tvoriacich Boží ľud. Spomedzi členov tohto spoločenstva Boh pozýva kňazov, ktorí ako biskupi, kňazi alebo diakoni majú slúžiť svojim bratom a sestrám, majú byť pre nich učiteľmi, kňazmi a pastiermi. Majú ohlasovať Božiu náuku, vysluhovať sviatosti, viesť Boží ľud, ktorého sú aj sami členmi, k svätosti a do blízkosti zo zdrojom života – Bohom. Dôstojnosť kňaza sa zakladá na tom, že pôsobením Svätého Ducha sa medzi svojimi veriacimi stáva živou ikonou Krista – Dobrého Pastiera. Žriedlo kňazskej dôstojnosti je v Kristovom kňazstve.

Dôležitosť modlitby

Pred tvárou takej zodpovednosti slabý človek má len jeden zdroj potrebnej sily – Boha. Predstavení cirkvi a laici túžia po tom, aby každý kňaz bol súčasne administrátorom, organizátorom, dobrým katechétom a učiteľom, kazateľom, mal dobrý hlas a pod. Bolo by dobre, keby tomu tak bolo, ale je nereálne, aby v jednej osobe boli všetky tieto vlastnosti. Každý kňaz, ako aj každý človek má určité talenty, ktoré slúžia k tomu, aby bol dobrým dušpastierom. Predsa je ešte jedna vlastnosť, bez ktorej kňaz nemôže byť sebou: on musí byť Božím človekom. Táto vlastnosť nie je nejakým prirodzeným talentom, ale je výsledkom neustálej úpenlivej modlitby. Vo všetkom, čo kňaz robí, musia ľudia, ktorí sú mu zverení do duchovnej opatery, vidieť pôsobenie Božej milosti. Bez nej je len dobrým pracovníkom, ale nie opravdivým kňazom.

Existujú dve hlavné formy modlitby: liturgická a súkromná. Kňaz musí praktizovať obidve. Svätá liturgia, utiereň, večiereň a mnohé iné časti cirkevného predpisu, majú byť každodennou povinnou duchovnou potravou. Je chvályhodné, keď na týchto modlitbách je účastných aj niekoľko osôb, o to je potrebné dbať. Nemusí to byť veľký počet prítomných, lebo väčšina z nich má svoje každodenné povinnosti, ktoré im sťažujú účasť na liturgických sláveniach. Predsa v každom spoločenstve je niekoľko osôb, prevažne starší ľudia, ktorí radi každý deň prichádzajú do chrámu.

Svedectvo mnohých kňazov nás privádza k tomu, že také liturgické modlitby sú možné zvlášť tam, kde majú svoj chrám alebo iné miesto na modlitbu. Liturgická modlitba je spoločenstvo s Bohom, je to modlitba Cirkvi, je to tá modlitba, v ktorej Ježiš prisľúbil svoju prítomnosť. Cez liturgickú modlitbu Pán posväcuje človeka bez jeho pričinenia, čosi na spôsob toho, ako v prírode telo, keď nehybne leží, slnečným svetlom chytá bronz. Niekedy sa kňazi pýtajú, či je pre nich záväzná modlitba Časoslova alebo iné liturgické modlitby. Odvolávajú sa na to, že taká modlitba je veľkým jarmom, z ktorého je potrebné byť oslobodený. Na takú otázku môžeme odpovedať: „Potrebujeme každý deň jesť?“

Okrem liturgickej modlitby kňaz potrebuje ešte osobité duchovné praktiky, a to dennodenne. Vieme už zo seminára, že je potrebné čítať Sväté písmo a rozjímať nad ním. Božie slovo, ktoré je napísané vo Svätom písme, je to isté slovo, ktoré stvorilo svet. Sväté písmo nie je jedinou duchovnou alebo intelektuálnou knihou. Keď ho čítame, môžeme z úst Ježiša Krista počas celých dvetisíc rokov počúvať Slovo Boha – to slovo, ktorým sa k nám Pán Boh prihovára už od stvorenia sveta. Ono nás osvetľuje, očisťuje a posväcuje.

Okrem toho je kňaz povinný cez stanovené modlitby alebo modlitbou vlastnými slovami predkladať Spasiteľovi svoje prosby i prosby ľudí, ktorí sú mu zverení. Niektorí si však chybne myslia, že je potrebnejšie zaoberať sa mnohými projektami alebo inými záležitosťami a čas venovaný modlitbe nepovažujú až za taký potrebný. Takto môže zmýšľať len ten človek, ktorému chýba viera, pretože úspech kňaza záleží od Pána. My ľudia sme veľmi obmedzení a sami málo schopní niečo urobiť, ale Boh pôsobiaci cez nás, môže urobiť veľmi veľa. Skrze modlitbu sa stávame obdivuhodným nástrojom v Božích rukách.

Čo znamená byť obdivuhodným nástrojom v Božích rukách? Znamená to byť pripravený odpovedať na jeho pozvanie, tiež dbať na čistotu srdca a duše, dennodenným spytovaním svedomia a hlavne za pomoci častého pristupovania k sviatosti zmierenia zbaviť sa všetkého, čo nám môže uškodiť. Spomeňme si na modlitbu zo svätej liturgie, ktorá je pred čítaním evanjelia – keď prosíme o pomoc pochopiť náuku evanjelia slovami: „Vlož do nás bázeň pred tvojimi prikázaniami, aby sme premáhali žiadosti tela, viedli duchovný život a vo všetkom zmýšľali tak, ako sa to páči Tebe“.

vladyka Ľubomír Huzar
arcibiskup

(voľný preklad: o. Miroslav Dancák)

Pokračovanie: Dôležitá úloha duchovenstva II.

Vytvorené: 25.10.2018.