Cesta k svätosti kňaza sa začína práve v seminári

„Cesta k svätosti kňaza sa začína práve v seminári.“
(Pápež František)

Každé povolanie by malo byť, aspoň u veriaceho človeka, uskutočňovaním Božej vôle. Pre všetky povolania sa človek rozhoduje sám. O kňazstve je výslovne povedané, že povolanie k nemu sa rodí najprv v Kristovom srdci. Kňazské povolanie je Božím zaklopaním na dvere, nová myšlienka, znepokojujúca výzva, prijatie poverenia. Treba sa rozhodnúť a vydať novými cestami.

Na sklonku roka 2015 sa v Ríme konal kongres, ktorý organizovala Kongregácia pre klerikov pri príležitosti 50. výročia dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu Optatam totius a Presbyterorum ordinis, venovaných formácii a službe kňazov. Témou kongresu bolo: „Povolanie, formácia, misia. Učenícka cesta presbytera“.

„Cesta svätosti kňaza sa začína práve v seminári“, povedal pápež František vo svojom príhovore. Vychádzal z dokumentu Presbyterorum ordinis, inšpirovaného Listom Hebrejom, ako malého súhrnu teológie kňazstva. Zameral sa na tri momenty, podľa ktorých tematicky rozčlenil svoj príhovor: kňazi „vybratí spomedzi ľudí“, „ustanovení pre ľudí“, prítomní „uprostred ostatných ľudí“. K jednotlivým bodom povedal nasledovné:

Kňaz je „vybratý spomedzi ľudí“
„Kňaz je človekom, ktorý sa narodí v istom ľudskom kontexte; v ňom si osvojí prvotné hodnoty, absorbuje spiritualitu ľudu, zvyká si na vzťahy.“

„… rád pripomínam, že tým základným „pastoračným centrom pre povolania“ je rodina, domáca cirkev a prvé a základné miesto ľudskej formácie, kde v mladých môže vzklíčiť túžba po živote chápanom ako cesta povolania, ktorou sa treba vydať s nasadením a veľkodušnosťou.“

Dobrý kňaz je teda predovšetkým človekom so svojou vlastnou ľudskosťou, ktorý pozná vlastný príbeh – s jeho bohatstvom i s jeho ranami – a ktorý sa naučil zmieriť sa s ním, dosahujúc hlbokú vyrovnanosť, ktorá je učeníkovi Pána vlastná. Ľudská formácia je teda pre kňazov potrebou, aby sa naučili nenechať sa riadiť svojimi limitmi, ale skôr dávať svojim talentom prinášať ovocie.“

Ľudská stránka kňaza je podľa jeho slov „hlinenou nádobou“, ktorú treba chrániť. Dôležité je tiež nestratiť vlastné korene, keďže každý kňaz pochádza z istej kultúry a ľudu, ktorým je zároveň povolaný slúžiť.

Kňaz je tu „pre ľudí“
„Odpovedajúc na povolanie od Boha, stávame sa kňazmi pre službu bratom a sestrám. Obrazy Krista, ktoré berieme ako referenčné pre kňazskú službu, sú jasné: On je „Najvyšší kňaz“, rovnakým spôsobom je blízko Bohu a nablízku ľuďom; je „služobníkom“, ktorý umýva nohy a robí sa blízkym pre tých najslabších; je „Dobrým pastierom“, ktorý má vždy za cieľ starostlivosť o stádo.“

„Nie sme kňazmi pre seba samých a naše posväcovanie sa je úzko späté s posväcovaním sa nášho ľudu, naše pomazanie s jeho pomazaním. Vedieť pamätať na to, že sme boli „ustanovení pre ľud“ pomáha kňazom nemyslieť na seba, mať autoritu, ale nebyť autoritárskymi, byť pevnými, avšak nie tvrdými, radostnými, no nie povrchnými, skrátka pastiermi, nie funkcionármi.“

Kňaz stojí „uprostred ľudí“
„Nakoniec, to, čo sa zrodilo v ľude, s ľudom musí zostať; kňaz je vždy „uprostred ostatných ľudí“, pastorácia či evanjelizácia nie sú jeho kariérou, aby prišiel a urobil to, čo musí – možno aj dobre, ale spôsobom akoby to bolo jeho remeslo – a potom odíde a žije separovane. Stávame sa kňazmi pre to, aby sme boli uprostred ľudí. Dobro, ktoré kňazi musia konať, sa rodí predovšetkým z ich blízkosti a z nežnej lásky k ľuďom. Nie sú filantropmi či funkcionármi, ale otcami a bratmi. Blízkosť, hlbiny milosrdenstva, láskavý pohľad: zakúšať krásu života žitého podľa evanjelia a lásku Boha, ktorá sa stáva konkrétnou aj prostredníctvom jeho služobníkov.“

Svätý Otec navrhol nasledovné spytovanie svedomia:
„Ak by sa Pán vrátil dnes, kde by ma našiel? «Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce» (Mt 6,21). A kde je moje srdce? Uprostred ľudí, modliac sa s ľuďmi a za nich, zahrnuté do ich radostí a utrpení alebo len uprostred svetských vecí, pozemských záležitostí, mojich „súkromných“ priestorov? Kňaz nemôže mať súkromný priestor, pretože je vždy buď s Pánom alebo s ľudom. Myslím na tých kňazov, ktorých som poznal v mojom meste, keď ešte neboli telefóny s odkazovačom. Spávali s telefónom na nočnom stolíku a ak o ktorejkoľvek hodine zavolali ľudia, vstali, aby išli dať pomazanie: nikto neumieral bez sviatostí! Dokonca ani v spánku nemali súkromný priestor. Toto je apoštolský zápal. Odpoveď na túto otázku – teda kde je moje srdce? – môže pomôcť každému kňazovi orientovať svoj život a svoju službu smerom k Pánovi.“

Tak ako Kristus vyzval apoštolov k spolupráci, podobne hovorí aj dnes mnohým: „Poď za mnou!“ Podľa akého kľúča povoláva, to nevieme. To nevedeli ani apoštoli. Vedeli len toľko, že ich samých povolal osobne Kristus.

o. Miroslav Dancák, rektor seminára

Vytvorené: 12.04.2019.